Vitajte na mojej stranke :-)

Moja tvorba ; -) (copyright !)

Snehova laska (27.12.07 o 0:10)

Pada nocnou oblohou vlocka krehka, nezna
sibalsky sa kruti vetrom je tak vesela az smiesna
Potichucky, necujne dopadne mu na nos cerveny,
Ona nezavaha ani chvilu a da mu nan boztek medeny.
Ked tu zrazu, chyti ju za ruku a rozbehnu sa spolu bielym svetom
a ona citi, akoby ju obdaril tym najkrajsim na svete kvetom.
Dva anjeli v snehu lezia a ich kridla prikryva snehova perina
On ju lubi, ona jeho a bozky su sladsie ako malina...


Cakanie ( 30.9.2007)

Pozeram sa do ticha hviezd a vnimam sum stromov
Chce sa mi len tak tulat, neponahlat sa domov
Oslepuju ma poulicne lampy a na uliciach pocut vravu ludi
Je to zvlastny pocit samoty a zaroven stastia hoci by si clovek myslel ze to obcas nudi
Nieje to tak
Zivot je jeden velky zazrak
Kazdy den je dnom plnym prekvapeni,
necakanych tuzob a tuzobne ocakavanych chceni
Jemny vanok mi roztrapati vlasy,
a ja odrazu viem, ze som stastna a uz ma netrapia slova ako- mozno,dufam, asi
Dvihnem hlavu a v okne stoji mlada matka a ku sebe si nezne vinie male dieta
A ja sa snazim ziskat malinky pocit jej stastia, pretoze vidim jej oci ako svietia.
Je v nich tolko lasky , nehy a vytuzena radost,
cloveku sa nechce odtrhnut pohlad, ma pocit ze toho obrazu nikdy nebude mat dost.
Odrazu ovanie ma chlad noci.
Myslienky si ma opat ziskali, nevyhnem sa ich moci.
Zavist? Mozno..vlastne naco klamat..sputala mi vnutro.
Nie! Krici mi rozum! Spravaj sa uz dospelo a mudro.
Musis pockat, raz pride niekto, kto vycari ti na tvari usmev a pohladi vlasy,
budes prenho vsetkym, s nim uvidis celeho sveta vsetky krasy.
Zrazu usmejem sa tajomne,
ved uz predsa zije, chodi po svete,mozno sa trapi, mozno smeje a netusi o mne
Mozem mu po vanku poslat letmy bozk ,ved predsa stretneme sa raz,
podame si ruky, pozrieme do oci a po chrbtoch prebehne nam mraz..
Kde sa tulas, najdi si ma!
Chcem uz znova citit krasne teplo, lebo kruta bola zima.
Pockam, hoci budem cakat kazdy den- odsvitu do mrku
ale ty prides a moja ruka viac nepusti tvoju ruku...

Preco ???

Ked jej morske slnko hladi gastanove vlasy
rozmysla ze stastna by mala byt asi.
Pozera ako vo vzduchu kruzi striebristo biela cajka
sumi more a na lodi povieva piratska vlajka.
A deti santia vo vode slobodne sta ryby,
vtedy su v bezstarostnom veku lebo nic nehladi na ich chyby.
Svet je v jedinom okamihu tak krasny a jednoduchy
ako ked hodis do vody kamen a na hladine vytvoria sa kruhy.
Tak preco ked na nebi zasvieti mesiac sta nebesky dar
drobucka slzicka zdobi jej smutnu tvar.
Lezi a sniva ked zrazu ciernou oblohou hviezda pada
a ona rozmysla preco nevedel, preco necitil
ako velmi ho mala rada.
Utiera si slzu slanu, tazku
a znova dufa ze niekedy zazije skutocnu lasku.
(written in Mokalo 13.8.2007)

Sen  

Zatúlané mladé vtáča,
Čo nevie lietať, nevie kráčať..
No predsa hrdo dvíha hlavu
Takú nežnú, žensky plavú..
S odhodlaním bojovať, niečo získať, niečo mať,
Rozprestrelo mladé krídla, už je čas sa prestať hrať..
Túžilo sa dotknúť hviezd, cítiť teplo slnka,
slobodne plávať ako ryba, po lese behať ako srnka..
Samým šťastím objať svet
Načo čakať! Teraz! Hneď!
Chcelo sa len šťastne smiať,
ľudom na tvárach úsmev čarovať.
Schúliť sa v náručí, môcť si občas poplakať
Veď sú dni, keď slnko zájde a začne sa zmrákať.
Vtáča vzlietlo, zacítilo v krídlach slobodu
Letelo ponad zelené lúky, hnedé lesy, tmavomodrú vodu..
Vietor však bol silný, neľútostný..
Taký krutý, taký zlostný.
Padá vtáča zlomené, letí prudko dole
Letelo odvážne a nebojácne..veľa malo vôle.
Možno bolo slabé, naivné a hlúpe pre tento svet.
Možno chcelo zažiť príliš veľa a ťažký vybralo si let.
Už je to jedno, už na tom nezáleží,
vtáča mŕtve dole leží..
Slza čistá, priezračná zdobí jej smutnú tvár,
Neskoro jej povedal, ako veľmi rád ju mal...

Co chcem?

Chcem bežať bosá, pod nohami cítiac mäkkosť jarnej trávy postriebrenej slzami rosy.
Chcem sa smiať so slnkom, plakať s mesiacom, naháňať sa po rozkvitnutých lúkach s hviezdami. Šťastne slobodná, v šatách ušitých z voňavých lesných fialiek a telom pokrytým vlasmi, s ktorými sa vietor tak rád hráva.
Môj smiech sa bude niesť spolu so šumom stromov, moje slzy zmyje prúd horskej bystriny.
Len tak si lietať, žiť a byť šťastná. Ako motýlik sadnúť dieťaťu na noštek, ako lúč slnka nežne pohladiť drsnú mužskú tvár a zanechať v ich srdciach pocit, aký nedokáže obyčajný človek.
Upliesť venček z drobných margarétok, vyšiť obraz šťastia jasnou mesačnou niťou,zacítiť na perách sladkosť lesných malín.
Čo chcem? Chcem byť chránená veľkým krídlom, byť milovaná tak, aby sa bezo mňa niekto nedokázal smiať a žiť s vedomím, že pre toho jediného človeka som tým najvzácnejším lesným kvetom na svete...

Posledna julova nedela


Je to už dávno čo chcela zmeniť svet. Jemným dotykom dotknúť sa oblakov, pre pocit slobody, pre niečo ostatným ľudom nedosiahnuteľné. Detské sny, ktoré sníva každé dieťa. Svet ju však vyliečil z detinského rojčenia. Už nemala nárok schovať sa v bezpečí domova za maminu sukňu. Dostala pravo rozhodovať o sebe a o iných, no skutočne po tom tak túžila? Túžila po slobode, ale ta zrazu vyzerala úplne inak. Cítila sa zmätene, osamelo a nepochopene. Nebolo na svete človeka , ktorý by rozumel jej ešte stále detským pocitom. Vekom bola dospelou ženou, dušou dieťaťom. Chcela sa hrať a blázniť, vychutnávať si každučký deň, každučké miesto, každučkého človeka...Len chodiť s očami dokorán a pozorovať. Sledovať svet okolo seba a učiť sa.
Ani netušila ako vstúpil do jej života. Potichúčky ako motýlik sadajúci na kvet. Bolo to zvláštne, pretože všetko bolo pre ňu nové. Bála sa . Bála sa nových pocitov, nevedela reagovať na nové situácie . No jeho úsmev, a oči jej dodávali pokoj. Tie láskavé oči plné porozumenia a nežnosti. Vedela, že ho má rada no nevedela zvoliť správne slová. Toto ju predsa nikde neučili, doma to nepočula. Až zúfalo chcela vykričať, že je šťastná hoci mala pocit, že ju nikto nepočúva. Vonkajší svet pre ňu prestal existovať. Vedela , že u neho nájde všetko čo hľadala- lásku, pomoc, priateľa a milenca , človeka na zábavu i na plač...Mala pocit, že má všetko. Hoc od starších často počúvala rady o užívaní si mladosti a slobody, ona vedela že práve on jej to všetko dáva. Sľúbil jej, že nikdy nezviaže jej krídla, ktoré jej dávali taký úžasný pocit voľnosti. Vedela ,že chcel byt pri nej a dávať na ňu pozor aby z tej výšky nespadla a nezranila sa. Ona to vedela a neskutočne ho za to ľúbila a dúfala ,že on cítil to isté.
Ako bezpečne sa cítila keď sa mohla schúliť v jeho náručí. Keď ju pohladil po vlasoch , alebo chytil za ruku. Chýbal jej každú minútku čo nebola s ním a chorobne žiarlila na chvíle, ktoré ho uchmatli pre seba.
Chcela byť s ním stále. Spoznať všetko čo poznal on. Navštíviť miesta kde bol šťastný , kde vyrastal, kde sa hrával.. Chcela preniknúť do jeho života tak hlboko ako to urobil on. Pustila ho do svojho sveta, nielen do toho v ktorom žila ale do toho ktorý snívala. A chcela aby jej na znak dôvery aj on jej otvoril ten svoj...
Hoci jej občas preletel obláčik hlavou, on aj tak odhodlane stál vždy pri nej. Plakala keď plakal on, trápila sa keď bol smutný, žiarila keď sa usmieval.  
Plánovali si budúcnosť, túžili spolu zostarnúť.  
Prišiel však okamih, ktorý navždy zmenil jej život. Jedného slnečného dňa jej to povedal. Bolo to preňho ťažké a slová, ktorými ju chcel utíšiť jej rozorvávali dušu. Život sa jej v jedinom okamihu zrútil ako domček z karát. Pripadala si ako v sne. Nie v tom sne, keď sa z neho zobudila a on ju vítal svojím úsmevom a šálkou čaju, ale snom podobajúcim sa na vodu, pod ktorou si pokojne plávala a zrazu sa nedokázala nadýchnuť.
Slzy mu stekali dolu lícami no ona ich nevnímala. Nepočula jeho ,, prepáč “ .V mysli jej prebiehali tie krásne okamihy , ktoré spolu zažili a zúrivo v sebe hľadala chybu pre ktorú má byť všetkému koniec.
Bez jediného slovíčka vstala a odišla. Nešiel za ňou, myslel si že potrebuje čas. Čas na samotu. V tej chvíli ešte netušil akú pravdu mal..
Studená voda ju upokojila. Už necítila žiadnu bolesť ani sklamanie. Dokonca nezačula ani ľudí a sanitky zhromažďujúce sa na moste odkiaľ si nenávratne skočila za minulosťou bez ktorej viac nedokázala žiť.. ...

Uryvok :)

Prehrabal som všetky zásuvky, no fotografiu som nenašiel. Bez nej som si ju nevedel vybaviť. Urobil som ešte jeden pokus. Tuho som zavrel oči a snažil som sa sústrediť. Mraštil som čelo. Začali sa mi zjavovať obrysy postavy. Pritlačil som ešte tuhšie. Postava už nadobudla tvár. Ale nebola to ona. Videl som krčmára z pohostinstva na stanici, v ktorom som sa zastavil. Stál pri pulte a chrbtom ruky čapoval pivo. Spomenul som si na jeho plášť, rozopnutý až po pupok, na husté čierne chlpy, ktoré mu vyliezali na golier a vyzerali ako hady. Hady na snehu. Smiešne, že namiesto obrazu mojej matky sa mi vybavil ten chlpatý chlap.
„ Čo tu chcete?“
Prudko som obrátil hlavu.
„ Ach, to ste vy?! Prepáčte, ale nespoznal som vás hneď.“ Vo dverách stál postarší muž s nákupnou taškou. „ Som podnájomník,“ podáva mi voľnú ruku.
„ To vy ste mi...“
„ Áno, myslel som, že by ste chceli prísť. Aj notár povedal, že sa musí s vami porozprávať.“
„ Ďakujem.“
„ Už ste sa tu poobzerali?“
„ Prepáčte, nevedel som, že tu bývate.“
„ Nie, nie, tu bývala ona. Moja je tá malá izba vzadu. Dáte si niečo? Čaj alebo kávu?“
Zarazilo ma, že ho ubytovala práve v mojej izbe, dom bol predsa veľký a niektoré miestnosti boli prázdne. Chcel som sa ho na to opýtať, ale asi by mi to nevedel vysvetliť, tak som len povedal: „ Kávu.“
Muž sa vytratil. Sadol som si na gauč, ešte vždy som sa snažil spomínať. Hľadal som nejaký záchytný bod, niečo, čo by mi mohlo pomôcť. Predsa nebolo možné, aby som zabudol úplne. Ale v predstavách sa mi opäť zjavili hady na snehu. Napokon, aj tie mi niečo pripomínali. Ale čo?.
Rozhliadol som sa po izbe. Veľmi sa nezmenila. Bola stále taká tmavá, pochmúrna a páchnuca naftalínom, ako keď som bol malý chlapec. Spomenul som si,že stále slúžila ako salón pre hostí, preto som v nej bol len málokedy.
Pohodlne som sa oprel a zadíval na veľkú knižnicu pozdĺž celej steny. Matka veľa čítala. Neustále chodila s hlavou v oblakoch. Svoj život prepojila so životmi hrdinov z kníh a realita jej častokrát splývala so svetom fantázie.
Vstal som a podišiel ku knižnici. Knihy boli ako vždy usporiadané podľa istého systému. Matka mala rada systém. Vo všetkom. Obedy o dvanástej, čaj o štvrtej, striktne vyhradený čas na čítanie, na ručné práce a v konečnom dôsledku aj na svojho syna.
,, Objatie o jednej neprichádzalo do úvahy.“ uškrnul som sa a zároveň rozosmial na tejto absurdnej spomienke.
Prstami som prechádzal po kožených obaloch kníh. Boli už veľmi staré a zaprášené a aj práve oni dodávali tejto izbe ten strašidelný podtón.
Odrazu sa mi ruka aj pohľad zastavil. Tá kniha bola iná ako ostatné, už len tým, že bola biela a povrch mala jemný, balený vo svedomito vybrúsenej koži.
,, Túto knihu som nikdy nevidel.“ preblesklo mi hlavou a srdce sa mi nekontrolovateľne rozbúchalo.
Roztrasenými rukami som opatrne uchopil knihu a vybral ju z police. Zmeravel som.
Na obálke nebol uvedený názov ani autor. Boli tam hady. Hrubými čiernymi čiarami nakreslené, posplietané do klbka s veľkými hlavami a dlhými nenávistnými jazykmi.
Akosi podvedome som na nich položil ruku a vzápätí ju rýchlo stiahol.
Nevedel som, čo mám robiť. Túžil som otvoriť tú knihu a nazrieť do jej skrytých tajomstiev, no bol som príliš zbabelý.
,, Ak ju neotvoríš, nikdy sa nedozvieš , čo v nej bolo! “ kričal mi v hlave neviditeľný hlas pokušenia.
Ešte chvíľu som váhal, no zvíťazila vo mne zvedavosť.
Prstami som opatrne prešiel k jej okraju.
,, Vaša matka v tejto izbe trávila veľa času.“ ozval sa hlas za mnou.
Prudko som sa otočil a knihu v rýchlosti schoval za chrbát dúfajúc, že si to muž nevšimol.
Položil tácku s kávou a čajom na stolík. Pohodlne sa usadil, vložil si do čaju štyri kocky cukru a stastne si z neho usŕkal,
Nemal som chuť na kávu. Jediné, čo ma v tej chvíli zaujímalo bola tá kniha , ktorá ma akoby pálila svojou prítomnosťou, preto som ju nenápadne vložil do svojho dlhého cestovného plášťa.
,, Povedzte mi o nej niečo.“ vyzval som muža a zahľadel sa na jeho tvár. Výzorom pôsobil drsne, no oči mal nežné a láskavé.
Po vyrieknutí mojej otázky sa mu tvárou mihol tieň. Povedal by som možno aj bolesť. Začal som byť zvedavý.
Nadýchol sa.
,, Bola veľmi osamelá. Každý týždeň Vám napísala list.“ Vyznelo to ako výčitka.
,, Nemohol som prísť.“ zašepkal som uvedomujúc si, že klamem. Nechcel som.
Muža to nepresvedčilo, ale pokračoval.
,, Určite Vás zaujíma hlavne to, čo tu robím ja.“
,, Nepopieram.“ priznal som.
,, Niekoľko rokov žila z písania. Písala do novín rôzne poviedky a rozprávky. Vtedy bola veľmi šťastná..“ nadýchol sa ,, No raz jej z novín prišiel list s oznámením, že o jej poviedky viac nemajú záujem. Bola to pre ňu veľká rana. Netrápilo ju to, že prišla o pravidelný príjem, ale o to, čo ju tak veľmi napĺňalo a v čom nachádzala zmysel svojho života. No peniaze sú nevyhnutné. Ponúkla mi podnájom. Mal som kde bývať,ale súhlasil som. Mal som ju rád.“ Povzdychol si a ešte viac posmutnel. Zrejme mu v hlave ožilo veľa spomienok.
,, Ako dlho ste ju poznali? “
,, Asi tri roky predtým, než som sa sem nasťahoval. Do tej doby sme sa veľa rozprávali, chodili na prechádzky, pili čaj. Bola to prekrásna žena.“ hlas sa mu zachvel a všimol som si, že len s veľkým úsilím premáha slzy.
,, Neviem, nepamätám si.“ priznal som otvorene.
Prekvapene sa na mňa pozrel. Začal som sa cítiť veľmi nepríjemne.
,, Pomohla by mi nejaká fotografia.“ požiadal som ho v presvedčení, že určité aspoň jednu bude mať.
Opäť si ťažko povzdychol.
,, Bohužiaľ v tomto Vám nepomôžem. Keď sa jej choroba zhoršila, dostala sa do stavu, že nezniesla pohľad sama na seba. Musel som odniesť do pivnice všetky zrkadlá a fotografie spáliť.Mrzí ma to. Keby som vedel, že.. “ odmlčal sa.
Mykol som plecom, naznačujúc, že mi na tom až tak nezáleží. Vedel som však, že dnes som mizerný herec, lebo hrám príliš ťažkú rolu s minimom textu no s hrubou knihou pocitov.
Začal som popíjať kávu, aby som mohol čím skôr odísť.
,, Viete, že som s matkou nemal dobrý vzťah. Prečo ste ma teda zavolali?“ vyhŕkol som na neho.
Smutne sa usmial.
,, Veď som Vám to vravel. Myslel som si ,že by ste chceli prísť. A notár sa s vami musí porozprávať. Asi kvôli domu.“
Nahneval som sa.
,, Nechcem tento dom. Nechcem vôbec nič. Nikdy mi nič nedala a teraz už od nej ani nič nepotrebujem! “ prudko som vstal.
Muž urobil to isté.
,, Mala Vás veľmi rada.“ šepol.
Pocítil som v hrdle veľkú hrču.
,, Ďakujem, že ste mi zavolali.“ zachrčal som, rýchlo podal mužovi ruku a odišiel.
Cestou domov som vo vlaku nad všetkým znova premýšľal. Ozývali sa vo mne malé výčitky svedomia.
,, Možno som mal viac počúvať. Možno by som ju konečne spoznal.“ vŕtalo mi v hlave.
Spomenul som si na knihu. Rýchlo som ju vybral z plášťa a opäť sa zadíval na nechutné hady na obálke.
Nečakal som viac a prudko som ju otvoril. Ostal som ako obarený.
Nebola to obyčajná kniha. Hoci tak navonok vyzerala, v skutočnosti slúžila ako krabička. Opatrne som vybral jej obsah. Boli tam rôzne fotografie, šperky, nejaké listy..
Rýchlo som si prezeral fotky v nádeji, že ju znova uvidím. Boli na nich ľudia, ktorých som nepoznal.
Konečne som ju našiel. Mladá žena s dlhými plavými vlasmi voľne padajúcimi na jej útle telo. Peknú tvár zdobili hlboké modré oči a veselý úsmev. Bola nádherná.
,, Prečo som si nikdy nevšimol, aká je krásna.“ začudoval som sa.
Na krku mala zavesený zlatý medailón. Pozrel som do krabičky a uchopil ho do rúk. Telom mi prešlo toľko pocitov.
Pozorne som si všetko poprezeral. Bolo tam niekoľko ľúbostných listov, ktoré matke posielali, no netušil som, či je niektorý z nich aj od otca. Nikdy som ho nepoznal a nikdy sme sa o ňom ani nerozprávali. Vlastne sme sa nerozprávali o ničom.
Na úplnom dne bol v rohu zastrčený malý papierik. Niekoľkokrát mi vypadol z rúk, kým som ho otvoril. Stálo tam krátko a stručne: ,, Ľúbim ťa môj drahý Adrián.“
Po lícach sa mi začali kotúľať slzy štastia...